Včera v noci, keď už bolo po galaprograme v parlamente a bývalá premiérka sa po krátkom zaváhaní opäť vrátila k osvedčeným patetickým afektom a rozhorčovala sa ako v divadle (a o.i. aj právom..), som sa hneval na oboch. Aj na holohlavého supermana, ktorý profesionálnym spôsobom stratil pôdu pod nohami a vznášal sa v oblakoch slobody a solidarity, aj na ňu. Neviem čo ešte by sa malo stať aby jedna horko-ťažko poskladaná, normálna koalícia, si uvedomovala zodpovednosť voči tejto krajine.

Sulíkova "charakternosť" nie je v tejto situácii o nič menší prieser ako to trápne "kresťanské svedomie", kvôli ktorému padla onehdy Dzurindova vláda. Takéto správanie sa koalície je akceptovateľné len a iba v krajinách, kde demokracia má svoje pevné korene a politici svoju politickú kultúru. Čiže nie na Ukrajine, nie v Maďarsku, nie v Srbsku či na Slovensku. V Holandsku, Dánsku, Švédsku, Nórsku možno mať neochvejné zásady. U nás, žiaľ, ešte nie. Ryšavý Timur so svojou hladnou družinou sú za dverami a zdá sa, že nebudeme musieť dlho čakať na to, aby sa triumfálne vrátili ku korytám a všetko opäť raz bolo ako nebolo.

Medzi malovernosťou a frajerskou domýšľavosťou nie je už fakt nič iné? Neustále sa musíme ocitať v pozícii, že princíp menšieho zla je to jediné správne riešenie pre Slovensko? Nie som ekonóm ale mám dojem, že vývoj kauzy euroval bude hektický a teraz za ňu zaplatíme oveľa vyššiu daň, než keby si sulíkovci a miklošovci zvykli na to, že nie EU je to od čoho sa musíme obávať ale smer, ktorý sa neúspešne pokúšali zmeniť.

Len nemali na to.